Keď som včera po práci nastúpila do autobusu a uvoľnilo sa miesto, mrkla som najprv na nasledujúcu zastávku, či tam náhodou nečaká nejaký starček alebo starenka a potom som sa spokojne usadila na voľné miesto.
A potom som si ju všimla. Ženu. Mala zvráskavenú tvár, v ruke nákupnú tašku. Mohla mať tak 70 rokov, bola chudobne oblečená, čosi ako bolerko zo „zásterovej“ látky, úplne sivé vlasy, bosé nohy a obuté čierno biele „tramky“. Obzerala sa, či neuvidí voľné miesto. Tiež som sa obzrela. My, všetko „dámy“ v najlepšom veku, vysoké štekle, lak na nohách zladený s lakom na rukách, namaľovanými perami sme ani brvou nepohli. Každá z nás sa tvárila, že túto pani nevidí. Ja som ju videla. Hej. Len som si asi myslela, že takto oblečená žena, ešte aj s nejakou taškou je určite bezdomovkyňa. Že určite smrdí a ani nemá cestovný lístok.
A potom sa uvoľnilo miesto oproti mne, na ktoré si usadila.
A mňa pichlo pri srdci. Nebola bezdomovkyňa. Nesmrdela, ani nebola špinavá. Z tašky je voňal čerstvý chlieb a vykúkala fľaša nejakého džúsu. Všimla som si, že je na jedno oko slepá. Sedela oproti, na tvári mala strašne veľa vrások a v tom jednom oku smutný pohľad. Ktovie? Možno dnes v obchode kúpila chleba pre svoje vnúčatá. A tie šaty má ešte z minulého roka. Čo na tom záleží? Nejde predsa o výzor, ide o srdce. Ešte raz som sa obzrela. To sa tu nenašiel nik, kto by uvoľnil tejto žene miesto?
Sme my zvláštni ľudia.
Ešte sme sa chvíľu viezli a potom väčšina z nás vystúpila. A každý si šiel po svojom, bez toho, aby si túto ženu čo i len všimol...
