Ako chutí Francúzsko

Autor: Lucia Feňková | 22.1.2011 o 10:04 | (upravené 22.1.2011 o 10:35) Karma článku: 6,69 | Prečítané:  1901x

Keď som si včera v skorých ranných hodinách cestou do práce prečítala správu od milej Anny (vďaka Bohu za mobilný internet od T-mobilu a uja M. Z. a jeho facebook), neprestala mi vŕtať v hlave. A už 24 hodín rozmýšľam o tom, ako chutí Rouen, Le Havre, nezabudnuteľné Etretat a môj milovaný Paríž.

Francúzsko bola vždy moja srdcovka. Už od mala. Keď som jedny Vianoce dostala od otca brožúrku „francúzskej gramatiky“, trochu som sa v duchu pýtala k čomu mi bude?? Určite bol môj otec prorok a vedel, že potom, o 10 rokov neskôr (keď tu on už nebude) zatúžim vidieť túto krajinu na vlastné oči. A vyberiem si ju ako destináciu študijného pobytu. Ktovie, možno to bude vždy spomienka aj na neho.

Takže keď som potom v petržalskom byte sediac pri kuchynskom stole vypĺňala prihlasovacie formuláre do programu Erazmus, moja voľba o tom, v akom meste chcem študovať bola viac ako jasná. Francúzsko, Normandia, Rouen, Université de Rouen. 
Pred odchodom v skratke: neskutočne spomalená komunikácia s francúzskou stranou, biedny grant, čo znamenalo predzvesť 2 mesačnej letnej brigády, neskutočne horúce leto v bratislavskej Petržalke, 2 mesačný rýchlokurz francúzštiny, balenie, nervy v riti, korešpondencia s Mme Matilde, ktorá mala na všetko čas a nakoniec nový kufor, letenka, doplatok 2100 SKK za nadváhu a au revoir Bratislava.

Priletela som asi o 9 hodine na letisko Paris – Orly. V porovnaní s najväčším Parížskym letiskom Charles de Gaulle možno nevyzerá veľké, aj tak ma však úplne poplietlo. A to som už pred tým v milovanom Paríži bola. 
Jednoducho. S kufrom väčším ako som bola ja sama, s príručnou batožinou a notebookom som sa na letisku tak zamotala, že som stratila asi 2 hodiny času kým som sa konečne dostala „na metro“. A to Parížske metro!! Neznášam ho dodnes. Darmo. Francúzi vyznávajú zdravý životný štýl a tak nepotrebujú žiadne eskalátory. Čo na tom, že so sebou vláčim 27 kilový kufor, notebook a príručnú batožinu, prepchávam sa cez vstupy do metra, miniem kopec lístkov a potom si všimnem že napravo odo mňa je špeciálny vstup pre ľudí s batožinou. To že som cudzinka nezakryjem. A to som sa chcela tváriť ako Parížanka:)
Neznášam parížske metro, ale milujem parížskych ľudí. Aj. Nezabudnem ako ma v tom zhone s viditeľným zúfalstvom v tvári oslovila asi 35 ročná dáma. Kúpila mi lístok na metro, pomohla s tou 27 kilovou batožinou a odprevadila až na stanicu Gare Saint-Lazare. A to sa ponáhľala vraj do práce. A viete čo? Dodnes verím, že to bol môj anjel. Určite. 
Ale späť na stanicu. Keď som videla ten rad na cestovné lístky, zahmlilo sa mi pred očami. O 20 minút odchádza vlak do Rouenu. A tam ma už mali čakať dobrovoľníci z Univerzity.

Samozrejme. Vlak som nestihla. Sadla som si na ten môj milovaný 27 kilový kufor a v mojom milovanom Paríži som sa napokon rozplakala. Uprostred Gare Saint-Lazare, medzi tisícami rôznych tvárí a jazykov, kde sa z rozhlasu v neustálych intervaloch ozývalo „Madame et Monsieur attention“. Čakala som na vlak do Rouenu a dúfajúc v lepšiu budúcnosť som si dodávala odvahy. 
A ako to napokon celé dopadlo, to Vám napíšem. Ale nie dnes. Potom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sedel s mafiánmi, pozná sa s poslancom. Šéfa sekcie Carga minister podržal

Minister Árpád Érsek sa zastal sekčného šéfa Carga Fazekaša, ktorý sedel s mafiánmi. Známa je už aj identita posledného muža z fotografie.

ŠPORT

Zomrela bývala wimbledonská víťazka Jana Novotná

Češka zomrela vo veku 49 rokov.

KOMENTÁRE

Okamuru musia Česi dostať do izolácie ako Slováci Kotlebu

Okamura je riziko pre budúcnosť Česka.


Už ste čítali?