Meškanie a batožina

Autor: Lucia Feňková | 8.4.2011 o 21:30 | (upravené 8.4.2011 o 21:41) Karma článku: 4,90 | Prečítané:  1031x

Piatok, 8. apríl, 18.15, začína pršať, fúka chladný vietor a ja prešľapujem z nohy na nohu na autobusovej zastávke. Zatiaľ sama, ale predpokladám, že len čo sa tu objaví autobus (ktorý by tu mal byť teda čo nevidieť) povyliezajú zo svojich úkrytov (pred dnes zvlášť nepríjemným chladom) aj zvyšní jedinci. Študenti, školáci, cestujúci z blízka i z ďaleka, pracujúci, ktorí sa už tešia domov, do tepla, rodiny, poniektorí možno aj po namáhavom týždni.  Aaaa už ho vidím, teda dúfam, že je to on (keďže ani so šošovkami poriadne nedovidím), ale mieri k nám a už dokážem prečítať aj tabličku – Humenné – Snina. Nastupujem, usádzame sa, ja aj ostatní. Pozerám na hodinky, 18.20, už máme odchod a v duchu rátam, ako dlho cesta potrvá. A potom telefonát, šofér berie do ruky mobil a ja a ostatní pasažieri zhrozene počúvame: „Kde si? Hej už ideš? No dobre, počkám Ťa do pol.“

Začínam byť nervózna. To snáď ten šofér nemyslí vážne. 20 má odchod a my tu budeme do pol čakať? Potom si už rátam, kedy asi vyrazíme a potom, že tuším poletíme, aby sme došli načas. A keď vyrazíme 40, to som už mohla ísť rovno vlakom 50 a využiť zľavu na lístok. 
Ľudia začínajú byť nervózni, niektorí telefonujú domov, niektorí vychádzajú von a všetci čakajú ako dlho ešte. Medzitým príde aj vlak z Bratislavy, nastupujú ďalší ľudia a ku mne si sadá slečna. Batožinu si odkladá jednu hore nad sedadlo, druhú pod moje nohy, ďalšiu na kolená. Vidím sa jej nervózna a tak sa mi prihovorí „prepáčte, tá moja batožina je dosť veľká...“ Odpovedám „nie nie, nemá to nič spoločné s Vašou batožinou, chcem byť už doma, odísť sme mali pred 10timi minútami a stále tu čakáme.“
Ona sa tiež rozčuľuje „neviem prečo by som mala platiť za batožinu, keď ju potom nemám ani kam dať, vzduch v autobuse nedýcha a na sedačke nesedí...“

Tiež to neviem, prečo platíme lístok za batožinu a potom ju musíme vtesnať do všakovakých uličiek a medzipriestorov, či (neviem či v najlepšom alebo v najhoršom) prípade ju držať na kolenách. 

A tiež neviem, prečo sme dnes museli ešte 10 minút čakať, kým príde (asi) autobus z iného mesta a potom za tým naším autobusom zas čakali ďalšie 3 – čo je vlastne šťastie, lebo ľudia z odľahlých dedín by sa inak nedostali domov. 

A už vôbec nerozumiem tomu, prečo takéto veci my ľudia tolerujeme a len sme z toho nervózni – prinajlepšom.

A či sa to stáva iba u nás, na ďalekom východe, alebo aj v iných mestách, tak to už tuším ani radšej vedieť nechcem..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?