Cesta do Rouenu pokračuje

Autor: Lucia Feňková | 23.1.2011 o 17:42 | (upravené 23.1.2011 o 17:50) Karma článku: 4,48 | Prečítané:  915x

Keď mi potom zmizli slzy z tváre, zavolala som domov a trochu si dodala odvahy, prišiel aj dlho očakávaný vlak do Rouenu. Tak som teda nastúpila.

A so mnou ešte mnoho iných ľudí, medzi inými aj dievča, asi v mojom veku, s čiernymi kučeravými vlasmi a rovnako veľkým kufrom, ako som mala ja sama. Správne som tušila. Tiež ju vyslali na Erazmus. Len z iného konca Európy – Španielska. Volala sa Paloma a mala izbu vedľa mňa. No a keď sa k nám neskôr potom pridali Agata z Poľska a Caroline z Nemecka, boli sme tuším aj celkom pekná partia :)

my.jpg

Ale späť do vlaku. Cesta ubiehala rýchlo. Minuli sme asi 5 staníc a i keď je Rouen od Paríža vzdialený nejakých 110 km, do hodinky som bola na mieste. Nebudem si dvíhať tlak a porovnávať to s 20 km medzi Sninou a Humenným, čo mi trvá „Stakčínskou strelkou“ približne 45 minút. Pravdou však je, že Francúzi si platia za dopravu podstatne viac ako my. Za lístok Paríž – Rouen, 2. triedou bežne zaplatíte 20 eur. Takže som úplne spokojná keď poviem, že vlakový lístok zo Sniny do Prešova ma stojí 5 eur a to, že prejdem 100 km za 3 hodiny ma pri tých 5 eurách vôbec neirituje. 
Keď som si potom neskôr (vzhľadom na tie ceny) vybavovala preukaz na zľavu „12-25“ a pán pri okienku si s úsmevom na tvári vypýtal 50 EUR, ubezpečovala som Palomu a Caroline, že to bude omyl. Ospravedlňujúc sa za moju francúzštinu som sa s úsmevom na tvári chcela ubezpečiť, že preukaz stojí 5 eur :) Nestál. Nechala som tomu pánovi v okienku 50 eur a zakaždým keď som potom cez víkendy cestovala do Paríža, ubezpečovala som sa, že som moje peniaze dobre investovala.

Môj príchod do Rouenu vyzeral ako v tých filmoch, keď Vás na letisku čaká delegácia s tabuľkou, na ktorom je Vaše meno. Moje meno tam síce nebolo, ale boli tam šarmantní francúzski študenti s tabuľkou „Erazmus“. Tak som predsa docestovala.

A potom som sa nechala viesť. Nič som sa nepýtala, len som sa tupo usmievala. Asi preto, že som im nič nerozumela. Teda určite NIČ. A bola som šťastná. Že tých šarmantných Francúzov vidím, že majú tabličku Erazmus a že mi vzali ten môj 27 kilový kufor a nasáčkovali ho do autobusu, ktorý nás doviezol až do univerzitného centra.

No a zvyšok dňa? Ten som strávila chodením od okienka k okienku, vypĺňaním rôznych tlačív a pritom všetkom som sa len tupo usmievala. Keby mi vtedy niekto podstrčil šek hoci aj na 100 000 EUR, určite by som ho podpísala. A ešte s tupým úsmevom na tvári. Keďže som nerozumela NIČ. Nič také sa ale našťastie nestalo a ja som k večeru konečne vstúpila do izby, ktorá sa stala mojím domovom na ďalších 6 mesiacov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?