Cesta do Rouenu pokračuje

Autor: Lucia Feňková | 23.1.2011 o 17:42 | (upravené 23.1.2011 o 17:50) Karma článku: 4,48 | Prečítané:  913x

Keď mi potom zmizli slzy z tváre, zavolala som domov a trochu si dodala odvahy, prišiel aj dlho očakávaný vlak do Rouenu. Tak som teda nastúpila.

A so mnou ešte mnoho iných ľudí, medzi inými aj dievča, asi v mojom veku, s čiernymi kučeravými vlasmi a rovnako veľkým kufrom, ako som mala ja sama. Správne som tušila. Tiež ju vyslali na Erazmus. Len z iného konca Európy – Španielska. Volala sa Paloma a mala izbu vedľa mňa. No a keď sa k nám neskôr potom pridali Agata z Poľska a Caroline z Nemecka, boli sme tuším aj celkom pekná partia :)

my.jpg

Ale späť do vlaku. Cesta ubiehala rýchlo. Minuli sme asi 5 staníc a i keď je Rouen od Paríža vzdialený nejakých 110 km, do hodinky som bola na mieste. Nebudem si dvíhať tlak a porovnávať to s 20 km medzi Sninou a Humenným, čo mi trvá „Stakčínskou strelkou“ približne 45 minút. Pravdou však je, že Francúzi si platia za dopravu podstatne viac ako my. Za lístok Paríž – Rouen, 2. triedou bežne zaplatíte 20 eur. Takže som úplne spokojná keď poviem, že vlakový lístok zo Sniny do Prešova ma stojí 5 eur a to, že prejdem 100 km za 3 hodiny ma pri tých 5 eurách vôbec neirituje. 
Keď som si potom neskôr (vzhľadom na tie ceny) vybavovala preukaz na zľavu „12-25“ a pán pri okienku si s úsmevom na tvári vypýtal 50 EUR, ubezpečovala som Palomu a Caroline, že to bude omyl. Ospravedlňujúc sa za moju francúzštinu som sa s úsmevom na tvári chcela ubezpečiť, že preukaz stojí 5 eur :) Nestál. Nechala som tomu pánovi v okienku 50 eur a zakaždým keď som potom cez víkendy cestovala do Paríža, ubezpečovala som sa, že som moje peniaze dobre investovala.

Môj príchod do Rouenu vyzeral ako v tých filmoch, keď Vás na letisku čaká delegácia s tabuľkou, na ktorom je Vaše meno. Moje meno tam síce nebolo, ale boli tam šarmantní francúzski študenti s tabuľkou „Erazmus“. Tak som predsa docestovala.

A potom som sa nechala viesť. Nič som sa nepýtala, len som sa tupo usmievala. Asi preto, že som im nič nerozumela. Teda určite NIČ. A bola som šťastná. Že tých šarmantných Francúzov vidím, že majú tabličku Erazmus a že mi vzali ten môj 27 kilový kufor a nasáčkovali ho do autobusu, ktorý nás doviezol až do univerzitného centra.

No a zvyšok dňa? Ten som strávila chodením od okienka k okienku, vypĺňaním rôznych tlačív a pritom všetkom som sa len tupo usmievala. Keby mi vtedy niekto podstrčil šek hoci aj na 100 000 EUR, určite by som ho podpísala. A ešte s tupým úsmevom na tvári. Keďže som nerozumela NIČ. Nič také sa ale našťastie nestalo a ja som k večeru konečne vstúpila do izby, ktorá sa stala mojím domovom na ďalších 6 mesiacov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status bohatstva. Skôr sa pozerá na to, či mu vlastné bývanie nebude na príťaž.

PLUS

Hviezdoslavov Kubín bol hrôza, ale pekne zarecitovaná

Zaujíma to po šesťdesiatich rokoch ešte niekoho?

KULTÚRA

Ako súdili najväčších nacistických vrahov

Pred 70 rokmi si vypočili nacistický lídri rozsudok v najsledovanejšom procese v dejinách.


Už ste čítali?